Patrol 36: Výzva pre militantnú demokraciu v Izraeli

Autor: Ján Kapusňak » Kategorie: 02/2011, Aktuální číslo » 03. 11. 2011

Článek v PDF

Úvod

Štát Izrael je veľmi špecifickou krajinou, nielen vďaka okolnostiam za akých vznikal a spôsobom akým došlo k jeho založeniu, ale takisto aj kvôli jeho geografickej a geopolitickej polohe. Tomuto štátu snáď z každej svetovej strany hrozí nebezpečenstvo v rôznych podobách, a to aj napriek mierovým zmluvám s niektorými susednými arabskými krajinami. Vývoj a realita na Blízkom východe dostali túto demokratickú krajinu do situácie, že takmer každý deň musí brániť svoju holú existenciu a často nemá a nevidí inú možnosť ako siahnuť aj na vojenské prostriedky. Napriek svojej „malej“ rozlohe a počtu obyvateľov si Izrael na svoju obranu a ochranu vybudoval jednu z najlepších a najvyspelejších armád na svete (CIA Factbook 2011, GFP 2011, SIPRI 2011). Avšak Izrael ako etnicky a nábožensky veľmi heterogénny štát, neohrozujú len susedné či niekoľko stoviek kilometrov vzdialené krajiny (Irán) či iné entity, ale tiež aj vnútorní nepriatelia. A práve nimi sa zaoberá koncept militantnej demokracie.

Cieľom predkladaného článku je stručný analytický popis militantnej demokracie v Izraeli s dôrazom na nedávno prijatú legislatívu. Tá bola schválená v reakcii na zadržanie príslušníkov krajne pravicovej neonacistickej skupiny známej pod názvom Patrol 36. V Izraeli by takmer nik nepredpokladal existenciu podobného zoskupenia, tak hlavne z tohto dôvodu v krajine prakticky chýbali zákony zakazujúce a trestajúce prejavy neonacizmu. Zámerom článku teda je zaradenie skupiny Patrol 36 do vývoja konceptu militantnej demokracie v Izraeli.

Prvej časti článku bude charakterizovaná skupina Patrol 36, ktorá v Izraeli vzbudila obrovskú pozornosť, nakoľko išlo o neonacistickú skupinu. V druhej časti článku bude predstavený teoretický rámec konceptu militantnej demokracie. Vychádzať budem najmä z textov izraelského politológa Amiho Pedahzura. V tretej časti bude popísaný charakter izraelskej demokracie s dôrazom na jej špecifiká. Ďalšia časť sa bude venovať stručnej histórii militantnej demokracie v Izraeli, respektíve budú priblížené niektoré z jej najdôležitejších prípadov (Irgun, Lechi, El-Ard, Kach) kedy došlo k porušeniu niektorých práv v mene ochrany demokracie. Okrem toho budú v tejto časti vymedzený aj hlavní nepriatelia izraelskej demokracie. Na tomto mieste však treba zdôrazniť, že neonacistické hnutie Patrol 36 nepredstavovalo také nebezpečenstvo pre izraelskú demokraciu ako to bolo v prípade organizácii typu Irgun, El-Ard či Kach. Hnutie Patrol 36 možno označiť skôr za anomáliu, ktorá nemá žiadne historické či ideologické korene v izraelskej spoločnosti. V poslednej časti bude spomenuté aké legislatívne opatrenia prijali zákonodarcovia v Knessete, po tom čo boli políciou zadržaní členovia skupiny Patrol 36.

Článok vychádza najmä z odbornej literatúry (Čejka 2005, Gilbert 2002, Neuberger 2009, Pedahzur 2002 a iné), ktorá sa či už priamo alebo nepriamo venuje problematike militantnej demokracie. Avšak vzhľadom na to, že k „objaveniu“ skupiny Patrol 36 došlo len relatívne nedávno, tak budem využívať aj publicistické zdroje, novinové články (najmä izraelské denníky, BBC) prípadne správy, ktoré uverejnili tlačové agentúry. Ďalším zdrojom informácii budú aj videá (Youtube), ktoré zachycujú násilnú činnosť vyššie spomínanej skupiny.

Patrol 36

Po negatívnej skúsenosti židovského národa s nacistickou antisemitskou ideológiou, ktorá mala na svedomí životy šiestich miliónov Židov po celej Európe, bolo veľmi prekvapujúce, že sa medzi Izraelčanmi objavili takí, ktorí vyznávajú podobnú ideológiu a nenávidia Židov. Išlo o neonacistickú skupinu Patrol 36.

Skupinu respektíve gang, ako ich označili izraelské média (Edelman 2008), tvorilo osem mladíkov vo veku od 16 do 19 rokov. Niektoré zdroje hovoria, že skupina mohla mať aj okolo 20 až 30 členov (Pogrom 2007). Všetci členovia pochádzali z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, najmä z Ruska a Ukrajiny a až na jedného boli nežidovského pôvodu. Ich vodcom bol Erik Bonite (niekde sa uvádza aj priezvisko Buanitov, prípadne ruské meno Dmitri Bogotich, ide však o rovnakú osobu), ktorý je známy tiež pod prezývkou „nacista Ely“. Sídlom gangu bolo mesto Petach Tikva, vzdialené niekoľko kilometrov od Tel Avivu (Ben-Zur 2007).

Izraelská polícia týchto osem členov gangu (medzi nimi bol aj Ivan Kuzmin, ktorého stará mama prežila holocaust) v septembri 2007 zatkla po viac ako ročnom monitorovaní a vyšetrovaní. Impulzom bolo najmä vandalské zničenie synagógy v meste Petach Tikva v marci 2006. Na jej steny boli okrem iného čiernym sprejom a zlou hebrejčinou nastriekané nápisy ako „biela rasa“, „biela sila“, „smrť Židom“, „Hitler“ a niekoľko desiatok nacistických svastik (tie boli kreslené tiež po bime, knihách, laviciach či podlahe) (Pogrom 2006). Podľa miestnych ultraortodoxných charedim nebol tento incident niečím výnimočným. Už v roku 2004 počas náboženského sviatku Sukkot (sviatok stánkov) čelili niektorí z charedim násilným fyzickým útokom zo strany šestnásťročných mladíkov, ktorí boli za tieto činy aj zatknutí (Pogrom 2006). Ruskí imigranti na nich fyzicky či verbálne útočili aj pri iných príležitostiach. V máji 2006 boli nacistické a rasistické heslá a symboly počmárané aj na obytné domy ultraortodoxných Židov v centre mesta Petach Tikva. Synagógy boli pokreslené svastikami aj v mestách Haifa a Bnei Brak (Khera 2007, McGirk 2008).

Charedim a ľudia nosiaci jarmulky (kipy) však neboli ich jediné obete. Veľmi kruto a zákerne útočili na náhodných a nevinných chodcov, príslušníkov rôznych menšín či už etnických (najmä na ľudí ázijského a afrického pôvodu), náboženských alebo sexuálnych (hlavne na homosexuálov z radov mužov). Brutálne napádali aj zahraničných pracovníkov, bezdomovcov a drogovo závislých ľudí. Raz napríklad donútili židovského narkomana, aby žiadal o „odpustenie ruského ľudu, za to že je Žid a feťák“ (Rokos 2007). Miestom ich útokov nebolo len mesto Petach Tikva, ale aj autobusové zastávky, podchody pre chodcov a ulice v Tel Avive a Haife (Youtube 2008).

Väčšina týchto útokov je dobre zdokumentovaná nakoľko si ich samotní členovia Patrol 36 natáčali či už mobilným telefónom alebo kamerou. Niektoré z týchto videí potom dávali na internet a šírili medzi podobne zmýšľajúcu mládež v Rusku (Khera 2007, Pogrom 2007). Skupina bola obvinená, že má väzby na zahraničné neonacistické skupiny (Format 18), ktoré sa snaží napodobňovať (Khera 2007). Podľa polície sa členovia gangu pravidelne stretávali a zdravili nacistickým pozdravom- heilovaním. Dvaja z nich mali na svojich rukách vytetované číslo „88″ (číselná šifra nacistického pozdravu Heil Hitler) (Mareš 2006). Pri otázkach ohľadne tetovania, odpovedal jeden z členov že „tetovania nič neznamenajú“ (Ben-Zur 2007).

Pri následnom vyšetrovaní izraelskej polície bolo v bytoch niektorých členov Patrol 36 nájdených päť kilogramov výbušnín, bojové nože, jedna automatická zbraň a jedna pištoľ. Ďalej našli množstvo materiálov s nacistickou tematikou (plagáty, portréty Adolfa Hitlera, knihy, filmy, odznaky, svastiky, uniformy). V ich mobilných telefónoch a osobných počítačoch bolo viacero fotografií, ktoré okrem iného zachytávali ich spoločné či individuálne heilovanie. Takisto tam bola fotografia ako jeden z členov drží dotrhanú izraelskú vlajku (BBC 2007, Ben-Zur 2007, Rokos 2007).

Okrem toho polícia zaistila aj e-mailovú korešpondenciu. V jednom e-maily Bonite (Buanitov) píše, „Oslavuje Vodcove narodeniny? Na jeho narodeniny si prečítame niekoľko riadkov, budeme prisahať vernosť Hitlerovi a všetkým bielym ľuďom. Budeme brániť bielu rasu až do poslednej kvapky svojej krvi.“ Keď sa jeden z členov obával, že by ich mohli nachytať policajti, Bonite povedal, „Keď nás uvidí, zabijeme ho.“ (Ben-Zur 2007). Hitlerove narodeniny sa chystali osláviť v múzeu obetí holocaustu Jad Vašem (Edelman 2008, Shemesh 2007). V inej pošte Bonite uvádza: „Nikdy sa nevzdám, bol som nacista a budem nacista. Neprestanem, pokiaľ ich všetkých nezabijeme.“ Inde zas píše: „Nebudem mať deti. Môj dedko je polovičný Žid, takže aby tento kus odpadu nemal potomkov ani s jedinou kvapôčkou židovskej krvi“ (Ben-Zur 2007).

Teoretické vymedzenie konceptu militantnej demokracie

Jednou z funkcii štátu je ochrana vlastného obyvateľstva či už pred vnútroštátnymi alebo externými hrozbami. Avšak ochrany hodný je aj štát a demokracia samotná, a preto v tomto prípade hovoríme o koncepte tzv. militantnej demokracii. Vo všeobecnosti je militantná demokracia definovaná ako „taká demokracia, ktorá vystupuje ofenzívne pomocou právnych, mocenských a diskurzívnych nástrojov proti svojim ideovým nepriateľom vo vnútri systému, a to ešte predtým, než títo nepriatelia iniciujú naplnenie hlavných hrozieb, ktoré z ich existencie vyplývajú. Títo nepriatelia sú vystavený represii, ktorá je však výsledkom demokratického politického procesu a nezasahuje neprimerane do základných ľudských práv“ (Mareš 2010).

„Otcom zakladateľom“ konceptu militantnej demokracie je Karl Loewenstein, ktorý v roku 1937 publikoval dva články uverejnené v americkom časopise The American Political Science Review. Loewenstein varoval najmä pred v medzivojnovom období rodiacimi sa antidemokratickými hnutiami, ktorým sa nakoniec podarilo zničiť demokratické systémy nástrojmi demokracie (napríklad Weimarská republika a víťazstvo NSDAP v parlamentných voľbách). Vo svojich článkoch uvádza, že ak je demokracia ohrozovaná mala by sa brániť či už politickými (v krajnom prípade aj útočnými) alebo legislatívnymi prostriedkami, a tak často obmedziť niektoré práva a slobody. Vytvoril aj zoznam dvanástich bodov, ktoré by mali zabezpečiť, že si demokracia svoj charakter uchová a ubráni sa. (Loewenstein 1937a, Loewenstein 1937b).

Okrem označenia militantná demokracia sa môžeme stretnúť aj s pojmami ako brániaca, obranná či obranyschopná demokracia. Niektorí politológovia a teoretici konceptu militantnej demokracie vnímajú tieto termíny ako synonymné, ale niektorí medzi nimi rozlišujú (Pedahzur 2001, Pedahzur 2002). Zo zreteľom na rozsah článku budem vychádzať najmä z teoretického vymedzenia podľa izraelského politológa Ami Pedahzura, ktorý okrem termínu militantná a brániaca demokracia pridal ďalší, a to imunitná/imúnna demokracia. Podľa neho by mala militantná demokracia aktívne pôsobiť v právnej a justičnej, administratívnej a spravodajskej, edukačnej a sociálnej oblasti (Pedahzur hovorí o kontrolách) (Pedahzur 2002: 6- 8).

Pedahzur uvádza že militantná demokracia je charakteristická pre také politické režimy, ktoré sú buď konfrontované neustálymi útokmi zo strany extrémne násilných vyzývateľov (odporcov), alebo nie sú založené na silnej liberálnej tradícii (napríklad etnické demokracie). Pre túto podobu je typický nekompromisný boj proti vyzývateľom, dokonca aj za cenu porušenia základných demokratických a liberálnych práv. Režim tohto typu bude vo svojej reakcii na vyzývateľov už vopred zaujatý a nebude sa snažiť preniesť boj proti ním na sociálnej úroveň (Pedahzur 2001: 345). Ako príklad režimu uvádza Pedahzur Izrael.

Obranná demokracia má viac bližšie k liberálnej tradícii. Táto podoba reflektuje demokracie, ktoré prijali liberálne myšlienky a dodržujú najmä princíp vládu zákona (rule of law). V prípade útoku sú tieto demokracie presvedčené, že môžu ohýbať hranice vlády zákona, aby boli schopné adekvátne reagovať na výzvy svojich nepriateľov. Demokracie tohto druhu môžu vylúčiť politické strany z volebného procesu, pokiaľ im to ústavné a zákonné normy umožňujú. V reakcii na mimoparlamentné subjekty budú preferovať model trestného súdnictva vo svojej rozšírenej podobe (Pedahzur 2001: 345). Príkladom môže byť Nemecko po Druhej svetovej vojne a od určitého obdobia (súčasnosť) sa sem začína presúvať aj Izrael.

Posledným tretím typom je imunitná alebo imúnna demokracia, ktorú Pedahzur považuje za ideálny typ, ktorý sa najviac opiera o liberálne myšlienky spojené s Johnom Lockom. Hlavne minimálne prenikanie štátu do spoločenskej oblasti. Táto podoba „militantnej“ demokracie berie do úvahy nielen hrozby, ktoré môžu ohroziť stabilitu režimu, ale aj, ktoré môžu vzniknúť prijatím rigidnej reakcie na ne. Bez ohľadu na to, či by mala táto reakcia opretie v platných právnych normách. Táto podoba sa vyznačuje jemným mechanizmom bŕzd a rovnováh (checks and balances). Mechanizmus môže byť aplikovaný ako na extrémistov tak aj na spoločnosť. Kľúčovou podmienkou, potrebnou pred prijatím tejto podoby boja proti nepriateľom demokracie, je silná občianska spoločnosť, ktorá bude konfrontovaná s extrémizmom a násilím v sociálnej sfére (Pedahzur 2001: 346). V súčasnosti sa k tomuto modelu najviac približuje Nemecko.

Charakter izraelskej demokracie

Štát Izrael je často považovaný za jedinú demokratickú krajinu na Blízkom východe, avšak s určitými jedinečnými špecifikami, ktoré sa v iných demokraciách nenachádzajú. Dôvodov prečo je izraelská demokracia taká špecifická je niekoľko. Napríklad sú to jedinečné podmienky a príčiny vzniku Štátu Izrael (sionizmus, holocaust a podobne), prípadne zvláštne zloženie spoločnosti (Čejka 2009, Gilbert 2002) alebo bezpečnostná situácia.

Jedná sa predovšetkým o otvorene deklarovaný etnický princíp pri získavaní občianstva v židovskom štáte, ktorý odporuje princípu rovnosti (Čejka 2005: 95), ktorý je typický pre liberálne demokracie. Tento problém sa dotýka najmä obyvateľstva arabského pôvodu, ktoré je v Izraeli v určitých a pochopiteľných ohľadoch považované za bezpečnostnú hrozbu (Smooha 1997, Smooha 2002: 486). Preto je pre spoločnosť v Izraeli jednou z najdôležitejších otázok ako spojiť právo menšín a právo na bezpečnosť, respektíve ako nájsť krehkú rovnováhu práv, tolerancie na jednej strane a bezpečnosti na strane druhej. Na druhú stranu arabskí spoluobčania majú zaručených viac práv ako v ktorejkoľvek inej susednej krajine, ale aj tak sa cítia ako občania druhej kategórie. Diskriminácia síce nemá oporu v zákonoch, avšak v každodennom živote existuje, napríklad pri výbere zamestnania, kúpe pôdy, domu a podobne (Čejka 2005: 95-96).

Ďalším špecifikom je vplyv náboženstva (judaizmu) nielen na politiku. Z teoretického hľadiska sa izraelská demokracia čo sa týka vzťahu a náboženstva a politiky zásadne neodlišuje od ostatných demokracii, nakoľko nie je právne zakotvené žiadne štátne náboženstvo. Čo je však problémom je najmä praktiká stránka vzťahu politiky a náboženstva, nakoľko religiozita hrá významnú úlohu v izraelskej spoločnosti. Najviac rozporov vyvoláva aplikácia židovského náboženského práva do niektorých oblastí života židovskej verejnosti, čo prináša množstvo problémov: (1) Nerovnosť židovských mužov a žien v oblastiach osobného statusu (najmä v oblasti rodinného práva- svadby, rozvody), (2) opatrenie a obmedzenie vynucovania dodržovania šabatu (obmedzenia v cestovaní a iné) a košer stravy, (3) problematické posudzovanie kompatibility ortodoxných a neortodoxných konverzií na judaizmus, (4) zvýhodnenie niektorých skupín obyvateľstva na náboženskom základe, hlavne ultraortodoxní charedim oproti ostatným Izraelčanom (charedim nemusia absolvovať vojenskú službu) (Čejka 2005: 97-98, Čejka 2009). V tomto prípade dostáva izraelská demokracie isté teokratické črty.

Kritici izraelskej demokracie ďalej dodávajú, že demokratické krajiny neokupujú územia mimo hraníc svojho štátu. Preto Izrael dnes stojí pred veľkou výzvou v rozhodnutí buď medzi demokratickým štátom alebo židovských charakterom štátu (Jones a Murphy 2002: 46). Izrael dodnes od roku 1967 okupuje Západný breh a Golanské výšiny a do roku 1979 okupoval Sinajský polostrov. Pásmo Gazy opustil posledný osadník v roku 2005. Na týchto územiach sú alebo boli zvýhodňovaní židovskí osadníci a boli porušované ľudské práva Palestínčanov, čo vyvolávalo medzi oboma stranami napätie a vyvoláva ho dodnes. Na druhú stranu je pozitívny aspoň fakt, že v Izraeli je problematike okupácie venovaný značný priestor, ktorý zahŕňa aj kritickú sebareflexiu, ako zo strany niektorých politikov, neziskových organizácii, tak intelektuálov či médií (Čejka 2005: 97).

Napriek uvedenému sa dá v Izraeli vysoko hodnotiť demokratické fungovanie inštitúcií, predovšetkým v rovine reprezentatívnosti (pravidelné a slobodné voľby) a vysoké skóre dosahuje izraelská demokracia aj za kontrolu exekutívy. Na druhej strane sa ukazuje, že vyznávanie demokratických hodnôt, demokratickej kultúry nie je tak hlboko zakorenené (Čejka 2009: 21, Pedanzur 2002). Slabým článkom izraelskej demokracie je nestabilita, čo odráža časté zmeny vlády a najmä veľké sociálne napätia vyplývajúce z hlbokých zlomov a napätí v spoločnosti predovšetkým pozdĺž národnostnej a náboženskej línie. Možno teda konštatovať, že Izrael je demokratickým štátom s určitými špecifickými rysmi (okrem vyššie zmienených môžeme pridať ešte významné postavenie izraelskej armády, ktorá patrí v Izraeli medzi najdôveryhodnejšie inštitúcie) a problémami, s ktorými sa však stretávajú aj iné západné demokracie (Diskin 2003).

Z týchto vyššie uvedených dôvodov je Izrael niekedy označovaný za „poškodenú“ (blemished) liberálnu demokraciu (Neuberger 2009, Pedahzur 2002) prípadne niektorí zachádzajú ďalej a považujú Izrael za etnokraciu (Čejka 2005: 98), etnickú demokraciu (Smooha 1997, Smooha 2002), prípadne za demokraciu s exkluzívnym charakterom (Čejka 2009: 20), či teokratickými črtami. Na kontinuu medzi etnokraciou a „poškodenou“ liberálnou demokraciou sa nachádza „neliberálna“ (non-liberal) demokracia (Pedahzur 2002: 12-13), ktorá môže byť tiež označovaná ako etnická demokracia. Pre etnickú demokraciu je typické, že práva sú garantované všetkým občanom, ale jedna väčšinová skupina má privilegovaný status na základe etnického kritéria (Pedahzur 2002, Smooha 1997, Smooha 2002).

Neliberálna demokracia sa vyznačuje tým, že zatiaľ čo komponenty ako napríklad slobodné a spravodlivé voľby a pravidelná alternácia exekutívy sú dodržované, tak ochrana základných práv (slobody prejavu, právo na zhromažďovanie) je defektná. Sú pre ňu typické dva aspekty: operatívny a hodnotový. Operatívny princíp indikuje aktívny a centralizovaný charakter štátu (štát bráni vo vývoji efektívnej a autonómnej občianskej spoločnosti) a hodnotový aspekt zas ideologicko-národné pozadie štátu (sionizmu, židovských charakter štátu). Od liberálnej demokracie sa líši aj tým, že kladie väčší dôraz na kolektívne a komunitné práva ako na práva jednotlivcov. Politická participácia v tomto type demokracie je skôr privilégiom ako základným právom (Pedahzur 2002: 12).

Míľniky militantnej demokracie v Izraeli

Na začiatok je vhodné vymedziť si hlavných nepriateľov respektíve vyzývateľov izraelskej demokracie. Na jednej strane sú nimi najmä židovskí náboženskí fundamentalisti a krajne pravicoví nacionalisti a na strane druhej arabskí radikálni islamisti a nacionalisti. Zatiaľ čo „arabská hrozba“ je vnímaná ako problém ohrozujúci samotnú existenciu Štátu Izrael prípadne židovský charakter štátu, tak krajne pravicoví židovskí extrémisti ohrozujú najmä demokratický a v niektorých prípadoch aj „sekulárny“ charakter židovského štátu (Neuberger 2009: 188).

Izrael vznikol ako samostatný štát 14. mája 1948 a okrem arabských vojsk, ktoré ho nasledujúci deň vojensky napadli, sa musel vysporiadať aj s dvomi židovskými teroristickými organizáciami (Irgun a Lechi) (Čejka 2005, Kepel 1996, Mendel 2000, Neuberger 2009, Pedahzur 2002). Tie sa zas na druhú stranu podľa mnohých historikov zaslúžili vďaka svojej vojenskej činnosti voči Britom práve o vznik Izraela (Bauer 2009: 243-248). Hlavnými incidentmi z ich strany bola vražda grófa Folke Bernadoteho, ktorý bol v tom čase mierovým vyjednávačom OSN pre Palestínu a potom záležitosť s loďou Altalena, ktorú dal vtedajší izraelský premiér Ben Gurion potopiť, nakoľko viezla zbrane pre Irgun (Čejka 2005: 72, Čejka 2009: 172). Tieto incidenty viedli k tomu, že Izrael v roku 1948 prijal zákon Prevention of Terrorism Ordinance, ktorý trestal nielen teroristov, ale aj tých, ktorí im pomáhali. Nevýhodou zákona bola jeho vágnosť (Neuberger 2009: 188-189).

Ďalším medzníkom izraelskej militantnej demokracie bolo, keď v roku 1964 odmietlo ministerstvo vnútra zaregistrovať arabskú politickú stranu El-Ard (Zem), nakoľko jej cieľom bolo vytvorenie arabskej Palestíny, pretože podľa nich celá Palestína patrí Arabom. Bolo to vnímané ako popretie legitimity existencie Štátu Izrael. O rok neskôr bola s podobných dôvodov zakázaná aj strana Socialistický zoznam (Neuberger 2009:189-190).

V osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia predstavovala politická strana Kach (Tak) jednu z najväčších vnútroštátnych hrozieb pre izraelskú demokraciu. Ehud Sprinzak označil jej ideológiu za „kvazifašistickú“ s prvkami rasizmu (Čejka 2009: 223). Prvý pokus odstaviť túto politickú stranu sa uskutočnil v roku 1984, keď ju Ústredná volebná komisia odmietla registrovať. Vodca strany rabín Meir Kahane sa však odvolal na Najvyšší súd a ten konštatoval, že izraelské zákony nezakazujú strane s rasistickým pozadím účasť vo voľbách a Kahane vo voľbách získal poslanecký mandát. V roku 1985 bol však prijatý dodatok ku zákonu o Knessete, ktorý hovoril, že volieb sa nemôže zúčastniť strana, (1) ktorá popiera existenciu Štátu Izrael ako štátu židovského ľudu, (2) popiera demokratický charakter štátu a (3) a podnecuje k rasizmu (Neuberger 2009: 191-193). Volieb v roku 1988 a 1992 sa už strana zúčastniť nemohla a v roku 1994 bola nakoniec zakázaná a rozpustená na základe protiteroristického zákona z roku 1948, nakoľko jej člen Baruch Goldstein v Hebronskej jaskyni Machpela (Hrobka Patriarchov) zastrelil 29 modliacich sa moslimov (Čejka 2005: 191, Čejka 2009: 244, Mendel 2000: 133, Neuberger 2009: 195-196, Pedahzur 2002: 83, Weinberg, Pedahzur, Perliger 2009: 124-125).

Legislatívne opatrenia prijaté po skúsenosti s Patrol 36

Členovia gangu Patrol 36 boli obvinený z viacerých trestných činov, vrátane sprisahania spáchať vraždu, za prepady, za podnecovanie rasovej neznášanlivosti a šírenie rasistických materiálov, za násilné zločiny z nenávisti voči Aziatom, Židom, drogovo závislým a homosexuálom (BBC 2008, Edelman 2008). V novembri roku 2008 boli odsúdení v rozmedzí jedného až siedmich rokov nepodmienečného väzenia. Vodca skupiny Bonite, známy aj ako „prvý izraelský neonacistický vojak“ (nakoľko počas páchania trestných činov bol členom izraelských ozbrojených síl) bol nepodmienečne odsúdený na sedem rokov väzenia (Edelman 2011). Nižšie tresty dostali tí obvinení, ktorí boli počas páchania trestných činov neplnoletí. Väčšina z nich svoje činy neoľutovala (Szalai 2008). Sudca v Tel Avive Cvi Gurfinkel povedal, že vyniesol prísnejšie tresty v snahe odradiť ostatných od ich nasledovania (BBC 2008, McGirk 2008).

Líder gangu Bonite utiekol (ako jediný z členov gangu) krátko po začatí policajného vyšetrovania (júl 2007) do Ruskej federácie, čo bolo ešte pred odhalením tých najtvrdších a najzákernejších útokov (Edelman 2011). Bonite žil v Moskve ako študent práva a ako sám priznal, bez strachu z extradície do Izraela. Avšak izraelská polícia oboznámila o jeho úteku Interpol, ktorý ho napokon zadržal v Kirgizsku, odkiaľ bol začiatkom roku 2011 procesne deportovaný do Izraela, kde bol na letisku Ben Gurion v Tel Avive napokon aj zatknutý (Lappin 2011). Počas súdneho pojednávania v roku 2011 Bonite oľutoval svoje násilné konanie a prisľúbil, že keď sa dostane z väzenia bude verný Izraelu, či už v Izraeli alebo v zahraničí (Paraszczuk 2011).

Mladíci však neboli obvinení z neonacizmu, pretože ten nebol v Izraeli trestný, nakoľko nikto nepredpokladal, že sa raz v židovskom štáte objaví (Shemesh 2007). Preto bol koncom roku 2007 poslancom Moše Gafnim (člen politickej strany Zjednotený judaizmus Tóry) predložený návrh zákona, ktorý požaduje zakázať používanie nacistických symbolov okrem vzdelávacích a historických kontextov. Jedinou výnimkou v prekladanom zákone, ktorá by povoľovala nacistické symboly v kontexte politických protestov, je vtedy ak by sa nejaká demonštrácia konala za účelom vyjadrenia protestu proti rasistickým prejavom. (Ratzlav-Katz 2009). Okrem gangu Patrol 36 bol ďalším impulzom prijatia zákona fakt, že niektorí krajne pravicoví židovskí osadníci používali počas demonštrácii proti sťahovaniu osadníkov z pásma Gazy v roku 2005 plagáty s nacistickými symbolmi a vykrikovali nacistické heslá (Ratzlav-Katz 2009).

Zákon bol nakoniec Knessetom schválený vo februári 2008. Okrem používania nacistických symbolov je trestné podporovať a obhajovať nacizmus a rasizmus, ako aj držanie a zhromažďovanie predmetov s nacistickou tematikou. Pôvodne sa mal zákon dotýkať len nacizmu, neskôr však zahŕňal akékoľvek rasistické princípy. S tým nesúhlasil najmä poslanec za stranu Izrael, náš domov (Jisrael Bejtejnu) David Rotem, ktorý považuje nacizmus za jedinečný fenomén a problém sa mal riešiť oddelene od rasizmu (Meranda 2008). Iní poslanci zas začali pripravovať iní zákon, podľa ktorého budú neonacisti, akonáhle si odpykajú svoje tresty, deportovaní naspäť do Ruska alebo na Ukrajinu a bude im odobraté občianstvo (Rokos 2007).

Siedmi z odsúdených mali aj izraelské občianstvo, čo v krajine vyvolalo búrlivú diskusiu o zmene kritérií (sprísnenie) v zákone o návrate (The Return Law) a v zákone o občianstve (The Citizenship Law) o tom kto môže získať občianstvo v Izraeli. Súčasná právna úprava hovorí, že občianstvo môže získať Žid, čo je osoba narodená z židovskej matky, alebo ako konvertita k judaizmu (aj to je rôzne upravované), ktorá nevyznáva žiadne iné náboženstvo. Od roku 1970 bol okruh osôb rozšírený o prisťahovalcov a o deti a vnukov Židov a manželov detí a vnukov Židov. Cieľom úpravy bolo, aby rodiny so zmiešanými manželstvami zostali spolu, čo však malo na svedomí, že v roku 2000 tvorili nežidovskí imigranti 75 % všetkých prisťahovalcov (Čejka 2009: 45-48). Mnohí z nich však nevedia nič o židovstve, judaizme, dejinách židovského národa, necítia sa byť Židmi prípadne ich nenávidia. Poslanec na Národnú náboženskú stranu (Mafdal) Effi Ejtam povedal, že „Izrael sa stal útočiskom ľudí, ktorých srdcia sú plné nenávisti voči Židom a sionizmu“ (Rokos 2007). Rovnaké to bolo aj v prípade členov gangu Patrol 36. Jeden z nich, Ivan Kuzmin, sa vyjadril, že v Rusku bol považovaný za „špinavého Žida“ a v Izraeli zas za „smradľavého Rusa“. Potom dodáva, že práve rasizmus iných z neho urobil rasistu (Youtube 2008).

Podľa izraelských expertov na antisemitizmus je protižidovský vandalizmus v Izraeli na vzostupe najmä medzi komunitou prisťahovalcov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Izraelská polícia a aj samotné obete útokov tvrdia, že v židovskom štáte žije ďalších niekoľko desiatok neonacistov. Tí sa podobne ako dolapení mladíci „zabávajú“ brutálnym bitím a ponižovaním zahraničných robotníkov, drogovo závislých, homosexuálov, bezdomovcov a nábožných Židov (Pogrom 2007). Na druhú stranu nie všetci prisťahovalci majú podobné správanie. Mnohí z nich patria medzi izraelskú elitu (Shemesh 2007).

Záver

Článok sa zaoberal fenoménom militantnej demokracie v Izraeli a neonacistickou skupinou Patrol 36. Na začiatku textu bola popísaná skupina Patrol 36 a následne bol v krátkosti predstavený koncept militantnej demokracie, najmä s využitím prác izraelského politológa Amiho Pedahzura. V ďalšej časti bol bližšie popísaný charakter izraelskej demokracie z dôrazom na jej špecifiká. Potom boli predstavené rôzne označenia či prívlastky, ktoré sa používajú v spojitosti s demokraciou v Štáte Izrael. V štvrtej časti bola spomenutá stručná história militantnej demokracie v židovskom štáte. Posledná časť článku sa venovala legislatívnym opatreniam prijatým Knessetom.

Spomenutá legislatíva bola prijatá v reakcii na činnosť príslušníkov neonacistického gangu. Išlo o prijatie zákona o zákaze obhajoby a podpory rasizmu a nacizmu a používania nacistických symbol (svastika a podobne). Izrael tento zákon prijal až v roku 2008, teda viac ako 60 rokov od skončenia Druhej svetovej vojny, nakoľko sa nepredpokladala jeho potrebnosť. Vzhľadom na veľmi zlú historickú skúsenosť s nacizmom sa iný prístup Izraela nedal ani očakávať. Prístup podobný právnemu prostrediu v USA by nebol na mieste, pretože pre mnohých obyvateľov Izraela bolo pôsobenie neonacistického gangu veľmi bolestivé a vyvolávalo v nich spomienky, na ktoré najradšej zabúdajú.

Súd v Tel Avive síce ôsmych mladíkov pochádzajúcich z krajín bývalého Sovietskeho zväzu síce exemplárne potrestal, ale nemusí zabrániť tomu, aby sa podobné organizácie či gangy objavili znovu. Aby sa tomu predišlo bude možno potrebné novelizovať zákon o návrate a vyriešiť problém nedostatočne zvládnutej integrácie prisťahovalcov (najmä ňou sa obhajovali niektorí členovia skupiny Patrol 36). Samotná nezvládnutá integrácia má niekoľko rôznych príčin, ich odstránenie je dôležité aj pre otázku budúcej existencie Izraela.

Použité zdroje

BBC. 2008. Jail Terms for Israeli neo-Nazis. (cit. 2011-01-06). (http://news.bbc.co.uk/2/hi/7744966.stm).

Ben-Zur, Raanan. 2007. Israeli Neo-Nazis Arrested. (cit. 2011-01-06). (http://www.ynetnews.com/articles/0,7340,L-3447377,00.html).

Central Intelligence Agency Factbook. 2011. Country Comparison: Military Expanditures. (cit. 2011-06-09). (https://www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/rankorder/2034rank.html)

Čejka, Marek. 2005. Izrael a Palestina. Brno: Centrum strategických studií.

Čejka, Marek. 2009. Judaismus a politika v Izraeli. Brno: Barrister & Principal.

Diskin, Abraham. 2003. The Last Days in Israel. Understanding the New Israeli Democracy. London: Frank Cass Publishers.

Edelman, Ofra. 2008. Israel jails neo-Nazi gang members for up to seven years. (cit. 2011-01-06). (http://www.haaretz.com/news/israel-jails-neo-nazi-gang-members-for-up-to-seven-years-1.285471).

Edelman, Ofra. 2011. Suspected Israeli neo-Nazi arrested upon extradition from Kyrgyzstan. (cit. 2011-06-19). (http://www.haaretz.com/news/national/suspected-israeli-neo-nazi-arrested-upon-extradition-from-kyrgyzstan-1.334992?localLinksEnabled=false).

Gilbert, Martin. 2002. Izrael- Dějiny. Brno: BB art.

Global Firepower. 2011. 2011 World Military Strenght Ranking. (cit. 2011-01-06). (http://www.globalfirepower.com/).
Jones, Clive a Murphy, Emma. 2002. Israel. Challenges to identity, democracy and state. London, New York: Routledge.

Kepel, Gilles. 1996. Boží pomsta. Brno: Atlantis.
Khera, Jastinder. 2007. Israel’s nightmare: Homegrown neo-Nazis in the Holy Land. (cit. 2011-01-06). (http://www.independent.co.uk/news/world/middle-east/israels-nightmare-homegrown-neonazis-in-the-holy-land-396392.html).
Lappin, Yaakov. 2011. Suspected Israeli neo-Nazi arrested at Ben-Gurion. (cit. 2011-06-19). (http://www.jpost.com/NationalNews/Article.aspx?ID=202085&R=R1).

Loewenstein, Karl. 1937a. Militant democracy and fundamental rights, I. The American Political Science Review, Vol. 31, No. 3., pp. 417-432.

Loewenstein, Karl. 1937b. Militant democracy and fundamental rights, II. The American Political Science Review, Vol. 31, No. 4., pp. 638-658.

Mareš, Miroslav. 2006. Symboly používané extremisty na území ČR v současnosti. Praha: MVČR.

Mareš, Miroslav. 2010. Vymezení militantní demokracie. Přednáška v rámci předmětu BSS 450. Brno: FSS MU.

McGirk, Tim. 2008. Israel Jails Homegrown Neo-Nazis. (cit. 2011-01-06). (http://www.time.com/time/world/article/0,8599,1861641,00.html).

Mendel, Miloš. 2000. Náboženství v boji o Palestinu. Brno: Atlantis.
Meranda, Amnon. 2008. Nazism and racism outlawed in Israel. (cit. 2011-01-06). (http://www.ynetnews.com/articles/0,7340,L-3511212,00.html).

Neuberger, Benyamin. 2009. Israel. In: Thiel, M. (eds.)The Militant Democracy Principle in Democracies. Burlington: Ashgate Publishing Company.

Paraszczuk, Joanna. 2011. Extradited neo-Nazi is convicted in TA court. (cit. 2011-09-23). (http://www.jpost.com/NationalNews/Article.aspx?id=239037).

Pedahzur, Ami. 2001. Struggling Challenges of Right-Wing Extremism and Terrorism within Democratic Boundaries: A Comparative Analysis. Studies in Conflict & Terrorism, Vol. 24, pp. 339-359.

Pedahzur, Ami. 2002. Israeli Response to Jewish extremism and violence. Manchester: Manchester University Press.

Pogrom. 2006. Petach Tikva Synagogue Desecrated. (cit. 2011-01-06). (http://pogrom.org.il/eng_articles.php?art_id=21).

Pogrom. 2007. „Patrol 36″ (video). (cit. 2011-01-06). (http://pogrom.org.il/eng_articles.php?art_id=38).

Rokos, Milan. 2007. Izrael je v šoku, i zde žijí naonacisté. (cit. 2011-01-06). (http://www.lidovky.cz/ln_noviny.asp?r=ln_noviny&c=A070910_000032_ln_noviny_sko).

Shemesh, Jana. 2007. Naonacisti žijú aj v Izraeli. (cit. 2011-01-06). (http://www.sme.sk/c/3479911/neonacisti-ziju-aj-v-izraeli.html).

Smooha, Sammy. 1997. Ethnic Democracy: Israel as an Archetype. Israel Studies, Vol. 2, No. 2., pp. 198-241.

Smooha, Sammy. 2002. The Model of Ethnic Democracy: Israel as a Jewish and Democratic state. Nations and Nationalism Vol. 8, No. 4., pp. 475-503.

Stockholm International Peace Research Institute. 2011. Military Expanditure of Israel. (cit. 2011-06-09). (http://milexdata.sipri.org/result.php4).

Szalai, Pavol. 2008. Česi chcú krotiť neonacistov. Nie sú sami. (cit. 2011-01-06). (http://www.sme.sk/c/4193139/cesi-chcu-krotit-neonacistov-nie-su-sami.html).

Weinberg, Leonard, Pedahzur, Ami, Perliger, Arie. 2009. Political Parties and Terrorist Groups. New York: Routledge Taylor & Francis.

Youtube. (2008). Israel´s Neo Nazis – Israel. (cit. 2011-01-06). (http://www.youtube.com/watch?v=ezXm9jkukBo).