Pevná, Katarína: Umiernenie islamistických strán, Porovnanie strany PJD v Maroku a Moslimského Bratstva v Egypte. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. 2015. 186 s. ISBN: 978-80-223-4059-5.

Autor: Martin Kovanič » Kategorie: 01/2017, Aktuální číslo » 03. 07. 2017

Článek v PDF

Problematika radikálneho islamizmu ako politickej ideológie sa v posledných rokoch dostáva do popredia najmä v bežnom politickom a mediálnom diskurze. V pojmoch ako islam, islamizmus a radikálny islamizmus existuje relatívne veľký zmätok. Problematika islamizmu a islamských politických strán je stále relatívne málo na Slovensku prebádaným fenoménom aj v akademickom prostredí, špeciálne ak je dôraz kladený na možnosti umiernenia takýchto strán.

Publikácia Umiernenie islamistických strán, Porovnanie strany PJD v Maroku a Moslimského Bratstva v Egypte Kataríny Pevnej predstavuje dôležitý príspevok do debaty o týchto fenoménoch. Ako naznačuje podtitul, kniha sa venuje umierneniu politických strán pôsobiacich v rámci opozície v autoritárskych režimoch severnej Afriky – publikácia analyzuje najmä obdobie pred vypuknutím Arabskej jari. Zistenia sú zaujímavé primárne pre možnosti umiernenia radikálnych strán v rámci nedemokratických režimov, keďže „aktivity, rámcovanie a funkcie opozície v nedemokratických režimoch sa výrazne líšia od ich náprotivkov v demokraciách“ (str. 10) Publikácia napriek tomu vnáša aj porozumenie dynamiky fungovania týchto strán v rámci parlamentnej politiky.

Islamistické politické strany sú podľa autorky strany, ktoré propagujú reformy existujúceho poriadku v zmysle islamu, snažia sa o očistenie islamu od „cudzích nánosov a jasne sa vyhraňujú voči Západu“. Islamizmus je teda odpoveďou na prenikanie západnej kultúry a jej predstavy o fungovaní štátu a je „výlučne moderným fenoménom, lebo reinterpretuje dovtedy zaužívané islamské normy v duchu moderných potrieb. Je teda skôr reakciou na modernizáciu, podobne ako ľavicové utopistické a pravicové konzervatívne antiliberálne ideológie“ (str. 14).

Autorka využíva teóriu umiernenia a participácie a vychádza z Asseburgovej definície umiernenia ako „ochoty participovať v danom politickom systéme a vzdania sa násilnej cesty riešenia konfliktov“ (str. 21). V práci skúma dve roviny umiernenia – behaviourálnu a ideologickú. Behaviorálne umiernenie odkazuje na prijatie pravidiel hry režimu – čiže akceptáciu volebných pravidiel, parlamentnej politiky a komunikáciu s ostatnými politickými aktérmi.  Ideologické umiernenie je chápané ako zmena pôvodných neliberálnych postojov a zahŕňa akceptáciu suverenity ľudu, rešpekt voči politickému pluralizmu a obmedzenej vláde.

Pevná si je vedomá obmedzení, ktoré prináša aplikácia tejto teórie na štúdium opozície v rámci nedemokratických režimov, kde ani „pravidlá hry“, ani prevládajúca ideológia nie sú demokratické a v rámci umiernenia môže dochádzať aj k replikácii nedemokratických princípov. Teczur upozorňuje, že „umiernenie, ktoré integruje islamistov, nie vždy nevyhnutne prispieva k demokratizácii.“ Akceptácia pravidiel hry autoritárskych režimov vedie k prispôsobeniu sa autoritárskym praktikám (Teczur 2010).

Publikácia predstavuje detailnú analýzu jednotlivých dimenzií umiernenia na prípade marockej Strany spravodlivosti a rozvoja (PJD) a egyptského Moslimského bratstva (MB). Tieto strany prešli v rámci jednotlivých politických režimov odlišným vývojom. Marocká strana PJD sa oddelila od islamského hnutia Jednoty a reformy (MUR) a od roku 1998 fungovala ako štandardná politická strana. Na druhej strane Moslimské bratstvo bolo režimom tolerované, ale jeho fungovanie nebolo pred vypuknutím Arabskej jari formalizované. MB malo naďalej formu sociálneho hnutia a v rámci spoločnosti sa rozširovalo najmä mimoparlamentne. Z toho dôvodu zvolené prípady tvoria vhodnú vzorku na komparáciu.

Empirická analýza jednotlivých dimenzií teórie participácie a umiernenia, ktorá tvorí prevažnú časť publikácie, potvrdila tézy aplikovanej teórie. Miera behaviorálneho umiernenia sa ukázala vyššia v prípade PJD. Obe hnutia sa dokázali prispôsobiť pravidlám obmedzenej volebnej súťaže v daných krajinách. Dynamicky dokázali reagovať na zmeny v štruktúre príležitostí pre politickú reprezentáciu – strany „reagovali buď zvýšením počtu kandidátov vo voľbách, ak sa režim liberalizoval, alebo bojkotom a/alebo sebaobmedzovaním v kandidatúre, ak nastala reštriktívnejšia fáza pôsobenia režimu“ (str. 154). Jednou z prekážok behaviorálneho umiernenia v prípade MB boli práve represie Egyptského režimu. Druhým výrazným rozdielom bola miera profesionalizácie a adaptácie islamistických poslancov v parlamente. Tá bola vyššia v rámci marockého PJD, ktoré sa sústredilo na riešenie pragmatickej agendy v parlamente. Kontrastne, poslanci MB zostali závislí od vedenia strany a presadzovali skôr ideologickú agendu. Dôvodom bola aj existencia prísne hierarchickej štruktúry a malý vplyv reformistov v rámci hnutia. Tým pádom štrukturálne (akceptácia strany režimom), ako aj vnútrostranícke faktory viedli k väčšej miere behaviorálneho umiernenia práve v prípade PJD.

Ideologické umiernenie je možné analyzovať na základe zmien v rámci programov politických strán. V tomto prípade sú rozhodujúce vnútorné štruktúry, keďže „na presadenie ideologického umiernenia reformne naladení lídri musia mať možnosti a zároveň podporu širšieho členstva“ (str. 134). Vyššiu mieru ideologického umiernenia možno opäť pozorovať v prípade PJD, ktoré má decentralizovanejšie štruktúry a prevahu pragmatických politikov. Na druhej strane MB bolo organizované hierarchicky, malo prevahu konzervatívnych politikov a ideologickú členskú základňu.

Najväčším prínosom publikácie je detailná empirická analýza jednotlivých procesov umiernenia v skúmaných krajinách. Autorka v každej z analyzovaných krajín uskutočnila výskumné pobyty, čo jej umožnilo problematiku pochopiť aj za pomoci rozhovorov s lokálnymi aktérmi a akademikmi. Publikácia teda nie je postavená len na analýze sekundárnych zdrojov. Problémom je avšak nejasnosť operacionalizácie dimenzií konceptov behviorálneho a ideologického umiernenia, vymedzenia ich jednotlivých indikátorov a možnosti ich merania. Častý výskyt problémov konceptuálnej nejasnosti a konceptuálneho naťahovania pri štúdiu umiernenia identifikovali aj Karakaya a Yildirim (tí navrhujú využívať teóriu taktického a ideologického umiernenia) (Karakaya a Yildirim 2013). Teoretický prínos je teda limitovaný. Najvýraznejšie je to cítiť pri koncepte ideologického umiernenia, ktorý autorka v teoretickej časti definovala cez suverenitu, pluralizmus a obmedzenú vládu. V empirickej časti sa potom sústredila najmä na vzťah hnutia a demokracie, práv žien a menšín. Z toho dôvodu je potom problematické hodnotiť mieru umiernenia jednotlivých aktérov, keďže autorka empiricky neskúmala všetky dimenzie. Napriek týmto výčitkám publikáciu považujem za veľmi prínosný príspevok do štúdia možnosti umiernenia islamistických politických strán a dynamiky vývoja týchto strán v rámci nedemokratických režimov.

Navyše, publikácia identifikovala dôležité podmienky umiernenia – na jednej strane akceptácia hnutia režimom a na druhej strane vnútorná organizácia hnutia – ktorých splnenie/nesplnenie malo na umiernenie podstatný vplyv. Tieto dimenzie predstavujú výzvu aj pre uvažovanie nad možnosťami umiernenia akýchkoľvek antimoderných a anit-liberálnych hnutí aj v inom geografickom priestore, prípadne fungujúcich v podmienkach liberálnej demokracie.