Problematika súladu politiky KSČM s právnym poriadkom ČR, analýza záverečnej správy Dočasné komise senátu pro posouzení ústavnosti KSČM

Autor: Vladimír Šnídl » Kategorie: 02/2009, Aktuální číslo, Archiv » 01. 11. 2009

Článek v PDF

V českom politickom spektre neexistuje strana, ktorej legálnosť by bola tak dlho a tak často spochybňovaná, ako je tomu v prípade Komunistickej strany Čech a Moravy (KSČM). Názory, že politika tejto strany odporuje zákonom sa objavujú už od jej formálneho vzniku v roku 1990. Médiá zároveň pravidelne informujú o stále nových a nových snahách politikov, právnikov či občianskych aktivistov dosiahnuť jej súdny zákaz.

Úvod

V českom politickom spektre neexistuje strana, ktorej legálnosť by bola tak dlho a tak často spochybňovaná, ako je tomu v prípade Komunistickej strany Čech a Moravy (KSČM). Názory, že politika tejto strany odporuje zákonom sa objavujú už od jej formálneho vzniku v roku 1990. Médiá zároveň pravidelne informujú o stále nových a nových snahách politikov, právnikov či občianskych aktivistov dosiahnuť jej súdny zákaz.

Jedna z najvýznamnejších takýchto iniciatív sa objavila zhruba pred rokom. Koncom októbra 2008 schválilo plénum hornej komory dokument s názvom Závěrečná zpráva Dočasní komise Senátu pro posouzení ústavnosti KSČM. Ide o materiál v rozsahu niekoľko tisíc strán, ktorý behom viac ako dvoch rokov zostavovala skupina okolo senátora Jaromíra Štětiny a dnes už bývalého senátora Martina Mejstříka. Jej obsahom je 76 „indícií“, ktoré majú dokazovať, že parlamentní komunisti znamenajú hrozbu pre súčasné demokratické zriadenie. V zásade sa jedná o najprepracovanejší dokument, aký sa kedy v tejto súvislosti objavil. Svoju pozornosť si zaslúži i z hľadiska politológie. Rozpracováva totiž argumenty podporujúce často opakovaný politologický záver, že KSČM je stranou antisytémovou (napríklad Vodička, Cabada 2003: 226; Mrklas 2004: 113; Kubát 2006: 552 – 554).

Nasledujúci text prináša podrobnú analýzu najvážnejších senátorských zistení. Na ich základe približuje konkrétne oblasti, v ktorých sa aktivity či samotná existencia KSČM môžu dostávať do konfliktu s českým právnym poriadkom¹.

Zvolený postup a kľúčové pramene

Ako už bolo zmienené, dokument Závěrečná zpráva Dočasné komise Senátu pro posouzení ústavnosti KSČM je doteraz najkomplexnejším materiálom, poukazujúcim na možný protiprávny charakter politiky parlamentných komunistov. Jeho nedostatkom však je, že ho nemožno prijať ako relevantný zdroj informácií bez kritického zhodnotenia. Dôvodom je už len samotná skutočnosť, že za vznikom správy stojí skupina senátorov, ktorí na úsilí o zákaz KSČM postavili veľkú časť svojej politickej kariéry. Jedinou inštitúciou, ktorá môže autoritatívne určiť, do akej miery sú zistenia senátnej komisie opodstatnené, je Najvyšší správny súd ČR. Je však otázne, či takáto situácia niekedy nastane. Na základe senátnej správy by totiž musel byť podaný formálny návrh na rozpustenie KSČM. Ten ale smie k súdu poslať len vláda (alebo prezident) a to prostredníctvom podnetu, ktorý spravidla vypracuje ministerstvo vnútra. Ministerstvo sa však ani po roku k indíciám senátorov nevyjadrilo a teda nie je jasné, či príslušný podnet niekedy predloží. Táto štúdia sa prirodzene nebude snažiť predjímať, či nahradzovať prípadné rozhodovanie súdu. Zámerom je len kriticky zhodnotiť najvážnejšie zistenia senátorov. Toho sa budem snažiť docieliť konfrontovaním ich argumentov s doterajšou súdnou a vyšetrovacou praxou.

Kľúčovým východiskom skúmania sú predovšetkým dva súdne judikáty. Prvým je nález Ústavného súdu ČSFR zo 4. septembra 1992. Ten reagoval na podnet vtedajších komunistických poslancov, ktorí žiadali odstrániť z novely trestného poriadku paragraf zakazujúci propagáciu komunizmu. Súd podnetu vyhovel a v odôvodnení formuloval podmienky, za akých by bolo možné trestať hlásanie komunistickej ideológie. Federálni sudcovia konkrétne uviedli, že podpora či propagácia komunistických myšlienok môže byť protiprávna len vtedy, ak je zameraná „na potlačenie práv a slobôd občanov alebo na prejavy vystupňovanej nenávisti.“. Tento prípad by podľa súdu nastal v prípade, ak došlo napríklad k proklamovaniu snahy o uchopenie moci násilím, alebo o znemožnenie konania slobodných volieb. Ďalej by bolo trestným i hlásanie učenia o diktatúre proletariátu, či o vedúcej úlohe jednej strany. Rozsudok ale naproti tomu zdôrazňuje, že nie je možné postihovať len „samotné učenie o beztriednej spoločnosti, ak by bolo sprevádzané snahou dosiahnuť uvedený cieľ demokratickou cestou a po jeho dosiahnutí uchovať demokraciu a politickú pluralitu“. Podľa súdu skrátka nie každá forma komunistickej ideológie smeruje nutne k potlačovaniu občianskych práv a slobôd (ÚS ČSFR 1992).

Druhým podkladom pre zhodnotenie záverov senátnej komisie je rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 4. marca 2009, ktorým bol zamietnutý vládny návrh na rozpustenie Dělnickej strany. Išlo o vôbec prvý prípad, kedy český súd rozhodoval o možnom rozpustení strany kvôli jej politickým aktivitám. V rámci odôvodnenia boli po prvýkrát načrtnuté konkrétne okolnosti, za akých by bolo možné politickú stranu zakázať. Dôvodom takéhoto kroku by podľa súdu mohla byť predovšetkým situácia, kedy by stranou hlásané ciele neboli v súlade so zásadami demokracie. A podobne i prípad, ak by jej aktivity boli vnímané ako výzva k použitiu násilia (NSS 2009: bod 53). Pri posudzovaní týchto skutočností by zohrávalo úlohu i chovanie strany v minulosti. „Může být např. důležité, zda a jakým způsobem se strana distancovala od svých dřívějších činů, jak se změnila její členská základna a zejména vedení, zda došlo k zásadnímu programovému posunu apod“, uvádza sa v rozsudku. Zároveň sa ale zdôrazňuje, že kľúčová pozornosť musí byť venovaná potenciálnej hrozbe do budúcna: „Rozpuštění strany není jen reakcí na její chování v minulosti, ale je především do budoucna namířeným aktem bránící se demokracie proti reálně existujícímu nebezpečí“ (Tamtiež: bod 56). Súd ale naproti tomu uviedol, že politickú stranu nie je možné postihnúť len kvôli jej kritike či priamo spochybňovaniu právneho a ústavného poriadku. Dokonca ani vtedy, ak by strana volala po odstránení samotného „politického systému“ ². Podobne tak nemusí byť problematické napríklad ani používanie pojmu „revoluce“, keďže ten môže mať viacero rôznych významov (bod 53). V neposlednom rade Najvyšší správny súd konštatoval, že politická strana nemusí niesť zodpovednosť za excesy svoji členov, resp. za „excesy jednotlivců, kteří vystoupí jejím jménem“ (NSS 2009: bod 99).

Uvedené dva rozsudky teda predstavujú hlavnú bázu pre zhodnotenie senátnych indícii. V oboch prípadoch sa jedná o rozsudky najvyšších súdnych inštancií, ktorých náplňou je zjednocovať výklad práva. Každý súdny senát, ktorý by sa politikou KSČM zaoberal, by teda v nich uvedené argumenty musel brať do úvahy, a to bez ohľadu na to, že v Česku formálne neplatí precedentné právo.

Ďalším východiskom skúmania sú prípady, kedy sa komunistická strana, či jej členovia stali predmetom šetrenia policajných orgánov. Tie sú kvôli lepšej orientácii priblížené v rámci samotnej analýzy senátnej správy, keďže priamo súviseli s viacerými jej indíciami.

Zhodnotenie senátorských indícií

Najväčšiu skupinu indícií senátnej komisie predstavujú výroky, či písomné prehlásenia konkrétnych predstaviteľov KSČM. Časť z nich je viac ako päť rokov stará (napríklad výroky expredsedu Grebeníčka) a tie by zrejme nepredstavovali príliš závažné argumenty. K tým aktuálnejším a teda i relevantnejším patrí napríklad citát redaktora Haló novin (a bývalého zástupcu šéfredaktora Rudého práva) Jaroslava Kojzara „Lenin byl velkým myslitelem“ (508), výrok vedúceho straníckeho oddelenia zahraničných stykov Hasana Charfo „jenom komunisté jsou schopni dovést do konce socialistickou revoluci, (…) marxismus-leninismus je spolehlivou ideologickou zbraní“ (indícia 520), či prejav Jiřího Horáka (jeho funkcia nebola uvedená) na konferencií k VŘSR „protože se vykořisťovatelé svého panství dobrovolně nevzdají, musí jim být odňato násilím“ (indícia 517). Tieto a ďalšie výroky podľa senátorov dokazujú, že KSČM podporuje násilné metódy pre dosahovanie politických cieľov. Dochádza tak vraj k porušeniu 5. článku ústavy (Senát 2008). Podľa môjho názoru ale konštatovanie senátorov predstavuje len jednu z možných interpretácií citovaných výrokov. Navyše, explicitná výzva k použitiu násilia sa doslovne zmieňuje len v jedinom prípade. Ani ten by však pre KSČM zrejme nepredstavoval problém, keďže ako už bolo uvedené, podľa názoru Najvyššieho správneho súdu nemôže byť strana postihovaná za „excesy“ jednotlivých členov.

Niekoľko indícií zo správy senátnej komisie sa týka priamo i výrokov predsedu KSČM Vojtěcha Filipa. Napríklad vo februári 2007 údajne pripustil možnosť, že by strana usilovala o dosiahnutie politických cieľov pomocou revolúcie. „Je KSČM připravena ideově, teoreticky, ale zejména politicky a věcně vyvolat a postavit se do čela eventuálních revolučních procesů - ano či ne?,“ pýtal sa Filip vo vtedajšom prejave pred ústredným výborom strany (indícia 504). O niekoľko mesiacov zase pre Haló noviny uviedol: „Lenin byl (…) veskrze prodchnut humanismem“ (537). Alebo o rok neskôr prehlásil v Lidových novinách: „Nikdy jsem necitoval Marxe, Lenina ani Engelse kvůli návratu k něčemu, ale proto, že je ta myšlenka pravdivá i dnes. Dá se z ní vycházet a rozpracovat ji pro příští období“ (517). Najzávažnejším z týchto výrokov sa zdá byť prvý citát a to hlavne kvôli použitému súsloviu „revolučné procesy“. Pre stranu by však zrejme príliš veľký problém nepredstavoval, keďže ako zdôraznil Najvyšší správny súd, pojem „revoluce“ nemusí sám o sebe znamenať len násilné uchopenie moci. V prípade tohto výroku sa už ale dá uviesť i názorný príklad, ako sa k podobným vyhláseniam stavajú české policajné orgány. Filipovo vyhlásenie o „revolučných procesoch“ bolo totiž na základe trestného oznámenia skúmané Útvarom pro odhalování organizovaného zločinu. Podľa podnetu z konca februára 2007 sa totiž mohlo jednať o podporu a propagáciu hnutia smerujúceho k potlačeniu ľudských práv a slobôd (trestný zákonník § 260, § 261). Po necelých dvoch týždňoch ale detektívi rozhodli, že nejde o podozrenie zo spáchania trestného činu a voči predsedovi KSČM nebude vznesené obvinenie. Polícia si v rámci skúmania nechala vypracovať aj odborný posudok od českej Akadémie věd, kde sa uvádza, že výrok „nikde přímo ani v dokazatelných náznacích nehlásá národnostní, rasovou, náboženskou nebo třídní nenávist či zášť vůči jiným osobám“ (ČTK 2007).

Podobný prípad nastal i o rok neskôr. Pre podozrenie z rovnakého trestného činu vtedy polícia skúmala stanovisko KSČM k šesťdesiatemu výročiu februárového prevratu, ktoré bolo zverejnené na jej internetových stránkach. Problematickou bola hlavne pasáž, že KSČM sa hlási „k revolučnímu základu Února 1948“. Aj táto kauza bola po niekoľkých dňoch uložená (ČTK 2008). Ako však vidno, domnelé porušenie paragrafov o podpore a propagácii hnutia smerujúceho k potlačeniu ľudských práv je prvou oblasťou, v ktorej sa politika KSČM môže dostávať do konfliktu so zákonom. Tento názor bol prezentovaný i v štúdii brněnského Centra strategických studií z roku 2005. Paragraf 260 je v nej označený ako „hlavní možný protikomunistický paragraf“ (Strat 2005). Jeho aplikovanie by však pripadalo do úvahy len v prípade, ak by vyhlásenia predstaviteľov KSČM boli podstatne radikálnejšie, než je tomu dnes. V doterajšej praxi sa navyše paragraf 260 využíval spravidla len proti neonacistom a pravicovým radikálom (Strat 2005). Jediným známym prípadom, kedy bol využitý aj voči hlásaniu komunistických myšlienok, je proces s nedávno zosnulým aktivistom Davidom Pěchom³. Ten stál v roku 2003 pred súdom za svoje články v časopise Pochodeň, v ktorých pojednával o „vymazaní parazitní menšiny bohatých, kteří žijí z práce dělníků“ (Novinky.cz 2003). Pěcha bol nakoniec šumperským okresným súdom oslobodený.

Popri paragrafe 260 (a nadväzujúcom paragrafe 261) môže byť pre KSČM potenciálne problematický i paragraf 261a, ktorý priniesla novela trestného zákona z roku 2001. Ten totiž pojednáva o postihu aj v prípade, že nejaká osoba „veřejně popírá, zpochybňuje, schvaluje nebo se snaží ospravedlnit nacistické nebo komunistické genocidium nebo jiné zločiny nacistů nebo komunistů proti lidskosti (§261a). Senátna správa na to síce nepoukazuje, ale skutočnosťou je, že predstavitelia KSČM mávajú tradične veľký problém uznať napríklad rozsah zločinov stalinizmu. Často argumentujú tým, že sa nedá presne zistiť počet obetí (europoslanec Ransdorf). Nie je však známe, že by bol niektorý z nich kvôli tomu trestne stíhaný.

Predsedovi KSČM Vojtěchovi Filipovi sa v senátnej správe vytýka i jeho mediálne známe angažmá v ŠtB (v spisoch má figurovať ako spolupracovník s krycím menom „Falmer“). Zvolenie Filipa za predsedu strany podľa senátorov dokladá prepojenie KSČM s represívnymi zložkami minulého režimu (indícia 526) (Senát 2008). Slabinou tohto argumentu je podľa môjho názoru skutočnosť, že uvádza jedine prípad Vojtěcha Filipa. Ten navyše figuroval „len“ ako spolupracovník. Iná situácia by mohla nastať, ak by v čele KSČM pôsobilo viacero bývalých dôstojníkov ŠtB, ktorí represívnu činnosť v minulosti i priamo riadili. O niečom podobnom sa ale správa nezmieňuje.

Jedna senátorská indícia sa týka aj komunistického listu Dialog. Podľa senátorov v ňom predstavitelia KSČM adorujú Stalina a vyzývajú k revolúcii (indícia 512) (Senát 2008). Mesačník Dialog (oficiálny názov Dialog, otázky, odpovědi) je zrejme najextrémnejšie ľavicové periodikum, ktoré v ČR vychádza. V jeho článkoch je používaný veľmi rigidný slovník, pripomínajúci Rudé právo päťdesiatych rokov. Napríklad v poslednom vydaní z roku 2008 sa o Stalinovi doslova píše: „Byl pevnou Leninovou oporou když byly kladeny základy socializmu. Po Leninově smrti přivedl pak výstavbu socialismu na šestině světa k vítězství. (…) Ruka se mu nezachvěla v boji s protivníky, se zběsilou kontrarevolucí a jejími pomáhači. Pod jeho vedením dokázala bolševická strana stmelit pracující lid Ruska k boji za svobodu od odvěkého vykořisťování a útisku“ (Dialog 2008). Tento mesačník však nie je oficiálnym periodikom KSČM a vedenie strany sa od neho dištancovalo⁴. Strana by teda za jeho texty nemohla byť právne postihovaná.

V rámci jednej indície sa senátna správa zameriava i na ideológiu KSČM (523). Rozoberaný je konkrétne dokument Socialismus pro 21. století, ktorý bol predložený na VII. zjazde strany v máji 2008. Senátori vidia ako problematickú skutočnosť, že viaceré jeho pasáže odkazujú na marxizmus. Podľa senátorov to a priori znamená schvaľovanie použitia násilia. V uvedenom zjazdovom dokumente sa síce zdôrazňuje, že strana chce presadzovať ciele nenásilnou cestou (KSČM 2008: 7), senátori však takýto prísľub neakceptujú. Podľa ich interpretácie totiž marxizmus zo svojej podstaty ani neumožňuje použitie nenásilných prostriedkov. Dokument sa tak vraj len snaží „přesvědčit, že KSČM socialistickou revoluci ,nutně s násilím nespojuje´. Text však eufemisticky a se zjevnou snahou zkroutit fakta připouští, že za určitých podmínek mohou být použity intenzívní masové aktivity´“ (Senát 2008). Pri tejto indícii vzniká problém, že senátori mylne považujú materiál Socialismus pro 21. století za oficiálnu súčasť programu. Komunistický zjazd ho totiž ako súčasť programu neschválil – oficiálne ho len „vzal na vědomí“, resp. umožnil, aby sa na ňom ďalej pracovalo. V tejto súvislosti sa však dá napriek tomu položiť otázka, do akej miery môže byť odvolávanie sa na marxistickú filozofiu trestné. Závery senátnej komisie nepriamo uvádzajú, že marxizmus zo svojej podstaty predstavuje hlásanie násilnej revolúcie. To však nezodpovedá v úvode spomínanému nálezu federálneho Ústavného súdu z roku 1992. Podľa jeho rozhodnutia by sa totiž do konfliktu so zákonom dostalo len explicitné vyznávanie diktatúry proletariátu, či uchopenia moci násilím. Navyše, treba pripomenúť skutočnosť, ktorú by zrejme bral do úvahy i súd, že na marxistickú filozofiu sa ešte po druhej svetovej vojne odvolávali viaceré významné západoeurópske sociálnodemokratické strany (napríklad nemecká SPD do schválenia tzv. Godesbergského programu v roku 1959). Vyznávanie marxistickej filozofie by teda pre KSČM zrejme veľký problém nepredstavovalo.

Iná situácia je v prípade väzieb KSČM na zakázanú organizáciu Komunistický svaz mládeže (KSM). Tie sú podľa môjho názoru druhou oblasťou, v rámci ktorej by sa aktivity KSČM mohli reálne dostávať do konfliktu so zákonom. Správa senátnej komisie na túto problematiku upozorňuje v dvoch indíciách, a síce že KSM je komunistickou stranou jednak finančne a materiálne podporovaný (indícia 32) a jednak je s ňou i personálne prepojený (31). Senátori na základe toho tvrdia, že „podporou protiprávní a zákon soustavně porušující organizace se KSČM podílí na porušování zákona“ (Senát 2008). Skutočnosťou je, že občianske združenie KSM bolo na jeseň 2006 zakázané ministerstvom vnútra (čo neskôr potvrdil i Mestský súd v Prahe). Jedným z dôvodov bol jeho program, ktorý uvádza, že KSM „stojí na straně úsilí o revoluční překonání kapitalismu, (…) odstranění soukromého vlastnictví výrobních prostředků a jeho nahrazení vlastnictvím společenským“ (KSM 2006). Podľa ministerstva je takýto program nezlúčiteľný s Listinou základných práv a slobôd i princípmi demokracie ako takej (HN 2007). Aktivity „Komsomolu“ navyše v minulosti monitorovala aj Bezpečnostná informačná služba, čo znamená, že boli vyhodnotené ako potenciálne bezpečnostné riziko (BIS 2006). KSČM však napriek tomu udržuje s členmi tejto organizácie väzby. Svedčí o tom už len samotná skutočnosť, že KSM sídli v priestoroch hlavnej straníckej budovy na pražskej ulici Politických vězňů. Nedávny proces s Dělnickou stranou pritom jasne ilustroval, že prepojenie s podobnou organizáciou môže byť pre politickú stranu veľmi problematické. Ministerstvo vnútra totiž ako jeden z dôvodov návrhu na rozpustenie Dělnickej strany uviedlo jej kontakty s neonacistickým zoskupením Národní odpor. Najvyšší správny súd dokonca následne pripustil, že pokiaľ by sa ministerstvu podarili tieto kontakty riadne dokázať, mohlo to k rozpusteniu Dělnickej strany viesť (bod 79) (NSS ČR 2009). V prípade KSČM by však jej kontakty s „Komsomolom“ mohli predstavovať vážny problém zrejme len za predpokladu, ak by sa členovia tejto organizácie výrazne radikalizovali. Význam KSM je ale v súčasnosti zanedbateľný⁵ a jeho hrozby navyše vždy bývali len vo verbálnej rovine. Nepredstavuje teda ani zďaleka tak závažné bezpečnostné riziko ako o mnoho početnejší a radikálnejší Národní odpor, organizujúci rasistické pochody, ktoré spravidla končia zásahom policajných jednotiek.

Posledné dve skúmané indície senátnej správy sa týkajú nástupníctva parlamentných komunistov po KSČ. Senátori tvrdia, že KSČM po bývalej štátostrane prebrala nielen väčšinu členov (indícia 525) ale predovšetkým i jej ideológiu (22). Dokazujú to pasážou z dokumentu VI. zjazdu z mája 2004. V kapitole KSČM se vyrovnávala s historickým dědictvím sa doslova uvádza: „KSČM nezměnila a nepovažovala za potřebné zásadně měnit svůj vztah k činnosti KSČ. Komunisté nezměnili svůj název, protože nepovažují za možné měnit zásadně svou identitu. Podstata komunistického hnutí je trvalá, přesahuje hranice minulosti i přítomnosti. Tím se také liší od ostatních politických stran“ (Senát 2008, KSČM 2004: 12). Skutočnosťou je, súčasná KSČM je formálnou i faktickou nástupkyňou po KSČ. To je podľa môjho názoru tretia oblasť, ktorá by pre súčasných komunistov mohla znamenať potenciálny stret so zákonom. KSČ bola totiž formálne prehlásená za zločinnú organizáciu. V zákone č. 198/1993 sa doslova uvádza: „Komunistická strana Československa byla organizací zločinnou a zavrženíhodnou obdobně jako další organizace založené na její ideologii, které ve své činnosti směřovaly k potlačování lidských práv a demokratického systému“ (§ 2). Z pozície KSČM by sa síce dalo argumentovať, že nie je zďaleka jediným pokračovateľov bývalej štátostrany, resp. že podobne sú na tom i ďalšie politické subjekty v strednej a východnej Európe. Takáto argumentácia by však zrejme sama o sebe nestačila, keďže nie vo všetkých postkomunistických krajinách bola bývalá vládnuca strana zákonom prehlásená za zločinnú. Napríklad na Slovensku, kde je jej nepriamym nástupcom po KSČ dokonca vládny SMER⁶ je prednovembrový režim tiež zákonom odsúdený, avšak v prípade bývalej štátostrany sa hovorí len o jej zodpovednosti: „Nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny, a to aj na ľudských právach a slobodách“ (zákon 125/1996, § 1). Treba zároveň dodať je, že i Najvyšší správny súd označil minulosť politickej strany za významný faktor. V spomínanom procese s Dělnickou stranou uviedol, že je relevantné, či sa politická strana od minulosti dištancovala, či sa zmenila jej členská základňa, program a vedenie. Ak by sme tieto body aplikovali na KSČM, tak sa dá konštatovať, že k zásadnej zmene došlo len v prípade vedenia strany a politického programu (konštatovanie senátorov, že v ideológii je kontinuita nezodpovedá podľa môjho názoru realite). Naproti tomu členská základňa sa výrazne neobmenila, len redukovala, a je nepochybné, že KSČM sa od svojej predchodkyne dostatočne nedištancovala. Tieto skutočnosti by tak zrejme mohli znamenať pre súčasných komunistov potenciálny stret so zákonom. Avšak nie až tak zásadný, aby väzby na KSČ mohli samé o sebe viesť k jej postihu. Najvyšší správny súd totiž chovanie strany v minulosti označil len za doplnkovú záležitosť. Zdôraznil, že hlavná je jej hrozba do budúcnosti a reálny potenciál túto hrozbu naplniť.

Zhrnutie a záver

Dočasná komise Senátu pro posouzení ústavnosti KSČM sa na jeseň 2008 pokúsila dokázať, že politika a aktivity súčasnej KSČM majú protizákonný, či dokonca protiústavný charakter. Podobných pokusov bolo v minulosti viacero, avšak záverečná správa tejto komisie predstavuje doteraz najprepracovanejší súbor indícií, aké sa kedy v tejto súvislosti objavili. Táto štúdia mala ambíciu kriticky zhodnotiť najvážnejšie z nich. Na základe toho boli identifikované tri oblasti, v ktorých má KSČM najbližšie k tomu, že by za svoje aktivity mohla čeliť zákonnému postihu:

1. Členovia KSČM sa svojimi výrokmi blížia k tomu, čo by mohlo byť označené za podporu a propagáciu hnutia smerujúce k potlačeniu ľudských práv a slobôd, resp. za popieranie, spochybňovanie, schvaľovanie, či snahu ospravedlniť komunistické genocidium, či zločiny komunistov proti ľudskosti.
2. KSČM spolupracuje so zakázanou organizáciou.
3. KSČM nadväzuje na činnosť politickej strany, ktorá bola zákonom označená za zločinnú.

Naopak, domnievam sa, že ostatné indície uvedené v senátnej správe nie sú príliš závažné. Predovšetkým senátori nepredložili žiadny konkrétny príklad svojej argumentácie, že KSČM neodmieta násilie pri presadzovaní svojich cieľov. Vo viacerých uvádzaných indíciách sa navyše dopúšťajú zavádzajúcich tvrdení a nezriedka i faktických chýb.

Použité zdroje

Bezpečnostní informační služba (BIS) (2006): Výroční zpráva, on-line verze (http://www.bis.cz/n/2007-11-21-vyrocni-zprava-2006.html), [cit. 1. 4. 2009].

Centrum strategických studií (Strat) (2005): Zákaz propagace komunismu, Revue Politika, roč. XI, č. 2, on-line verze (http://www.cdk.cz/rp/clanky/243/zakaz-propagace-komunismu/), [cit. 30. 3. 2009].

Česká tisková kancelář (ČTK) (2007): Policie se nebude zabývat výroky předsedy KSČM Filipa, (vydané 12. marca).

Dialog, otázky, odpovědi (Dialog) (2008): Před 129 rokmi se narodil J. V. Stalin, on-line verze (http://dialog.wbs.cz/dialog_247pdf), [cit. 15. 5. 2009].

Hospodářské noviny (HN) (2007): Vnitro zakázalo komunistům revoluci, (publikované 19. októbra, str. 5).

Komunistická strana Čech a Moravy (KSČM) (2004): Dlouhodobý program KSČM „Naděje pro Českou republiku“, on-line verze (http://www.kscm.cz/index.asp?thema=2679&category=), [cit. 26. 4. 2009].

Komunistická strana Čech a Moravy (KSČM) (2008): VII. sjezd KSČM: Socialismus pro 21. století, on-line verze (http://www.kscm.cz/article.asp?thema=3784&item=35668), [cit. 20. 4. 2009].

Komunistický svaz mládeže (KSM) (2006): Program KSM: Úterý, 28 únor 2006, on-line verze (http://www.ksm.cz/dokumenty/program-ksm.html (download 22. apríla 2009), [cit. 2. 4. 2009].

Kubát, M. (2006b). Teorie antisystémovosti a Komunistická strana Čech a Moravy. In: III. kongres českých politologů, Olomouc 8. – 10. 9. 2006. s. 548 – 558, on-line verze (www.cspv.cz/dokumenty/kongres2006/HP%2022/Michal%20Kubat.pdf), [cit. 26. 4. 2009]

Mrklas, L. (2004). Česká republika. In: M. Kubát (ed.). Politické a ústavní systémy zemí středovýchodní Evropy. Praha: Eurolex Bohemia, s. 94 - 119.

Nejvyšší správní soud České republiky (NSS ČR) (2009): Rozsudek 4. března 2009, spisová značka Pst 1/2008 – 66, on-line verze
(http://www.nssoud.cz/main.aspx?cls=anonymZneni&id=19052&mark=), [cit. 22. 4. 2009].

Novinky.cz (2003): Mladík stojí před soudem za opěvování komunismu, on-line verze (http://www.novinky.cz/krimi/14052-mladik-stoji-pred-soudem-za-opevovani-komunismu.html), [cit. 26. 4. 2009].

Osobný rozhovor s pracovníkom odborného zázemia KSČM Josefom Hellerom, 21. apríla 2009 (Heller 2009).

Osobný rozhovor s poslancom PSP Vladimírom Koníčkom, 2. apríla 2009 (Koníček 2009).

Senát parlamentu České republiky (Senát) (2008) Závěrečná zpráva senátní komise pro posouzení ústavnosti KSČM. Kapitola 21, on-line verze (http://www.jaromirstetina.cz/aktuality/rijen-2008/zavery-zpravy-docasne-komise-pro-posouzeni-ustavnosti-kscm.html), [cit. 15. 4. 2009].

Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ÚS ČSFR) (1992): Nález zo dňa 4. september 1992, spisová značka Pl. ÚS 5/92, on-line verze
(www.usoud.cz/assets/files/338/Nalezy_a_usneseni_US_CSFR.doc), [cit. 26. 4. 2009].

Vodička, K., Cabada, L. (2003). Politický systém České republiky. Historie a současnost. Praha: Portál.

• ¹ Téma domnelého protiprávneho charakteru politiky KSČM nie je v politologickej literatúre príliš spracovaná. Jednu z mála analýz tejto problematiky vypracovalo brnenské Centrum strategických studií. Text bol pod názvom Zákaz propagace komunizmu publikovaný v roku 2005 v periodiku Revue Politika (Strat 2005).
• ² Tézu, že spochybňovanie politického systému nemusí byť protizákonné súd ilustroval i na konkrétnom príklade. Vláda ako jeden z argumentov pre zákaz Dělnickej strany citovala jej prehlásenie z októbra 2008, v ktorom strana „vyhlašuje nulovou toleranci k polistopadovému politickému systému“ a volá po jeho odstránení. Dokonca s dodatkom, že v praxi má dôjsť k „rozpuštění stávajících parlamentních stran a prošetření všech jejich zločinů po roce 1989“ (NSS 2009: bod 81). Súd však tento argument neakceptoval, pretože slovné spojenie „politický systém“ podľa neho predstavuje neurčitý pojem. Volanie po jeho odstránení tak podľa súdu nemusí automaticky znamenať snahu o odstránenie základných princípov demokracie (Tamtiež: bod 82).
• ³ Pěcha nebol členom KSČM ale predstaviteľom neregistrovaného hnutia Komunistická strana Československa - Československá strana práce (KSČ-ČSSP), ktorú vedie bývalý dôstojník ŠtB Ludvík Zifčák.
• ⁴ Z osobného rozhovoru, ktorý bol uskutočnený s pracovníkom odborného zázemia KSČM Josefom Hellerom vyplýva, že mesačník Dialog síce vydáva niekoľko členov KSČM, ktorí boli pôvodne združení v jednej zo základných straníckych organizácii v obvode Praha 10. Vedenie strany sa od neho dištancovalo už behom prvých rokov Grebeníčkovej éry a dotyčnej základnej organizácii odobralo licenciu. Podľa Hellera je hlavným dopisovateľom listu Jan Fojtík - niekdajší poslanec a ideový tajomník ÚV KSČ, ktorý bol v roku 1990 zo strany vylúčený (prispieva pod pseudonymom Jan Kůrka). Dialog sa v súčasnosti predáva hlavne na straníckych akciách, kde ho distribuuje niekoľko postarších členov KSČM (Heller 2009).
• ⁵ Z osobného rozhovoru, ktorý bol uskutočnený s poslancom KSČM Vladimírom Koníčkom vyplýva, že Komunistický svaz mládeže sa po svojom zákaze rozpadol až na tri rôzne skupiny. Tie sa podľa Koníčka v súčasnosti hádajú predovšetkým o právo na vydávanie periodika Mladá pravda. Koníček uviedol, že za týmito spormi sa ale z veľkej časti skrývajú osobné spory ich lídrov (Koníček 2009).
• ⁶ Právnym i materiálnym nástupcom bývalej KSS bola síce Strana demokratickej ľavice, tá sa však po svojej marginalizácii vo voľbách 2002 zlúčila so Smerom Roberta Fica.